Píše sa približne rok 1591. Bartholomeus Spranger ako dvorný maliar cisára Rudolfa II. cestuje z Antwerp cez Taliansko do Prahy aby namaľoval obraz „Víťazstvo múdrosti“, ako oslavu rozvoja umení a vzdelanosti pod cisárovou vládou. Bohyňa múdrosti Minerva šliape po Nevedomosti a demonštruje prevahu nad Bellonou, bohyňou vojny.[1] Nevyhnutnosť existencie takého dvorného kultivátora nie je o nič menej akútna ani dnes, žiada sa mi skonštatovať, aby nám ostatným svietili na cestu a vnášali nádych romantiky do všedných dní. Ostatne, nie je úplne bežné (a v našich končinách obvzlášť), že svojou prítomnosťou poctí módneho tvorcu na prehliadke hlava štátu osobne. 

Boris Hanečka je romantik telom a dušou, neschová to za svoj všadeprítomný vejár, ani keby začal zrovna produkovať lycrové súpravy na cvičenie. Kolekcia Narcissus AW21, údajne inšipirovaná dielom Michelangela Merisi de Caravaggio, predstavila Borisov svet tak, aho ho poznáme, a snáď od neho trochu už očakávame. Bolo aj dramaticky, aj zasnene, naznačujúcho aj odhaľujúco, bolo aj teátro (mohlo byť aj viac), a pritom skromne. Tak, po našom.

Prezentácia v podobe dichotómie čiernych a belostných resp. priesvitných modelov na mňa asi nezafungovala ako mala, resp. to, že sa má jednať o kontrast diel už hotových a ich náprotivkov vo fáze kreatívneho zrodu mi na mieste nedošlo.  Vo vizuálnej pasii mi to však nijak zásadne nebránilo, a tak som sa smelo vystavila defilé siluet a zvukov, a vnímala ich ako trblietanie na hladine, pred tým, než pohltila sebestredného Narcisa na veky vekov… Z príjemnej pololetargie ma vytrhla róba s veľkorysou áčkovou sukňou, v ktorej by bez pochýb vynikla Čachtická pani, ako i súčasná žena so zmyslom pre drámu. Priznávam, že zvyšok kolekcie mi splynul, pričom pri rozložení na prvočinotele sa môže jednať o veľmi nositeľné záležitosti, so zodpovedajúcim komerčným úspechom. 

Stalo by sa niečo, keby táto kolekcia nikdy nevznikla? S najväčšou pravdepodobnosťou vôbec nič, čoho si je autor pri všetkej úcte veľmi dobre vedomý. 

Avšak práve preto má ten nekonečný zápas o obstátie nedozierny význam. V krajine, kde sa namiesto prêt-à-porteruplatní skôr prêt-à-tout musíme byť skutočne pripravení na všetko. A vo svete samoobslužných pokladní a vegetariánskych hotdogov nám treba romantiku viac než kedykoľvek predtým. 


[1] Alexander Sturgis, Tajomstvá obrazov, s. 80

0